Pokiaľ ide o tepelnú odolnosť, polypropylén (PP) prekonáva polyetylén (PE). Teplota topenia polypropylénu je zvyčajne o 40 – 50 % vyššia ako teplota topenia polyetylénu-v rozsahu od 160 stupňov do 170 stupňov, -čo umožňuje, aby výrobky odolali sterilizácii pri teplotách nad 100 stupňov a zostali nedeformované pri teplote 150 stupňov bez pôsobenia vonkajšej sily. V každodennom živote sa polypropylénové nádoby „Nie{10}} bežne používajú na ohrievanie jedla v mikrovlnných rúrach (kde teploty zvyčajne dosahujú 100 – 140 stupňov ), zatiaľ čo polyetylén nie je vhodný na použitie v mikrovlnnej rúre,{13}}či už ide o nádoby alebo lepiacu fóliu-pre jeho nízku tepelnú odolnosť. Podobne, pokiaľ ide o štandardné baliace fólie, polyetylénové vrecká sú najvhodnejšie pre teploty pod 90 stupňov, zatiaľ čo polypropylénové vrecká znesú relatívne vyššie teploty.
Pokiaľ ide o tuhosť a pevnosť v ťahu, polypropylén sa vyznačuje nízkou hustotou a vynikajúcimi mechanickými vlastnosťami v porovnaní s polyetylénom, najmä jeho výnimočnou tuhosťou. Polypropylén stále viac konkuruje technickým plastom (ako PA a PC) a je široko používaný v elektronike, elektrospotrebičoch a automobilovom priemysle. Okrem toho si vďaka vysokej pevnosti v ťahu a vynikajúcej odolnosti v ohybe vyslúžil prezývku „plast odolný proti ohybu“; dokáže vydržať milión ohýbacích cyklov bez stresového bielenia v záhybe. Táto charakteristika slúži ako vodítko na identifikáciu polypropylénových produktov a slúži ako implicitný znak na ich triedenie počas recyklácie.
Z hľadiska odolnosti voči nízkym-teplotám je polypropylén horší ako polyetylén. Jeho rázová húževnatosť pri 0 stupňoch je len polovičná oproti 20 stupňom, zatiaľ čo polyetylén zostáva pružný aj pri oveľa nižších teplotách; teplota jeho krehkosti je vo všeobecnosti nižšia ako -50 stupňov a môže klesnúť až na -140 stupňov v závislosti od relatívnej molekulovej hmotnosti. Preto, ak je výrobok určený na použitie v prostredí s nízkou teplotou, preferovanou surovinou je polyetylén. Podnosy používané napríklad na chladené potraviny sú zvyčajne vyrobené z polyetylénu.
Pokiaľ ide o odolnosť proti starnutiu, polypropylén je horší ako polyetylén. Hoci sú ich molekulárne štruktúry podobné, prítomnosť metylového bočného reťazca v polypropyléne ho robí náchylnejším na oxidačnú degradáciu spôsobenú ultrafialovým svetlom a teplom. Bežným príkladom polypropylénových výrobkov náchylných na starnutie je tkaná taška; dlhodobé vystavenie slnečnému žiareniu spôsobuje, že tieto vrecká ľahko prasknú. V skutočnosti, zatiaľ čo polyetylén má lepšiu odolnosť proti starnutiu ako polypropylén, jeho výkon v tomto ohľade nie je vynikajúci v porovnaní s inými materiálmi; Prítomnosť stopových dvojitých väzieb a éterových väzieb v polyetylénových molekulách má za následok zlú odolnosť voči poveternostným vplyvom, vďaka čomu je náchylný na starnutie v dôsledku vystavenia slnku a dažďu.
Pokiaľ ide o flexibilitu, polypropylén má vysokú pevnosť, ale nízku flexibilitu{0}}alebo, technicky povedané, nízku odolnosť proti nárazu. V dôsledku toho sa jeho použitie líši od použitia polyetylénu, najmä vo filmových výrobkoch; polypropylénová fólia sa častejšie používa na povrchové balenie a tlač. Pokiaľ ide o potrubie, štandardný polypropylén sa zriedka používa samostatne; namiesto toho sa vyžaduje zosieťovaný-polypropylén{4}}bežne známy ako PPR-. Pretože obyčajný polypropylén má slabú odolnosť proti nárazu a je náchylný na praskanie, pre praktické aplikácie sa musia pridávať modifikátory nárazu; napríklad aditíva sa používajú na zvýšenie odolnosti proti nárazu vo výrobkoch, ako sú automobilové nárazníky.